Príznaky cukrovky boli známe už starým Egypťanom, Indom, ľuďom v arabských krajinách, aj v Číne.
Prvou písomnou zmienkou o spomínanom ochorení je záznam na Ebersovom papyruse z obdobia okolo roku 1552 pred našim letopočtom (n.l.). V ňom sa o nej píše ako o vzácnej chorobe, ktorá sa prejavuje veľkým smädom, takže chorý človek nikdy neprestáva piť, pritom má neustále nutkanie na močenie. Množstvo moču, ktoré vylúči je väčšie, než objem prijatých tekutín. Telo preto chudne, až človek umiera. Ďalej sa v papyruse píše, že príčina tejto choroby je neznáma a liečba veľmi zložitá, pričom nikdy nevedie k vyliečeniu. Na liečbu sa v uvedenom období používala napríklad zmes zo sladkého piva, pšeničného zrna, zeleného cyprusu a naklíčených kukuričných zŕn, ktoré mal chorý človek konzumovať po dobu 4 dní. Pre zvýšenie účinku mal ešte chodiť bosý v rannej rose a odriekať zaklínadlo.
Najvýstižnejšie v staroveku popísal klinické príznaky diabetu mellitus v 2. storočí pred n. l. Hippokratov žiak, grécky lekár Aretaios z Kappadokie, ktorý ako prvý použil názov diabetes. Názov je odvodený z gréckeho výrazu diabainó, t.j. prechádzam, pretekám a zdôrazňuje tak najvýznamnejší prejav choroby, a to veľký a neustály prietok vody organizmom.
Už v 6. storočí zaznamenali indickí lekári sladkú chuť moču diabetikov, aj keď tento objav zostal európskemu lekárstvu utajený až do 17. storočia, keď ochutnávanie moču ako dôkaz cukrovky zaviedol do lekárskej praxe anglický lekár Thomas Willis. Vo svojej dizertačnej práci píše, že cukor sa najprv nachádza v krvi a až neskôr prechádza do moču, ktorý je sladký ako med. Tento jav pôvodne považoval za chorobu krvi a názov „diabetes“ doplnil prídavným menom „mellitus“ (latinský výraz pre „medový“).
Med v názve pre cukrovku ale zohrával rolu už v roku 800 n. l., keď bol v Indii napísaný veľký lekársky súhrnný spis. V ňom je zhrnutý pomerne podrobný popis cukrovky, ktorá je tu označená ako „madhumeha (medový moč)“. Starí Indovia poznali sprievodné príznaky cukrovky – slabosť svalov, veľký smäd a časté močenie – celkom dobre. Dokonca si uvedomovali súvislosť cukrovky s obezitou a pomenovali význam diéty.
Až novovekí lekári si však začali uvedomovať súvislosť medzi cukrovkou a výživou: napr. v 19. storočí bol francúzsky lekár Bouchardat zástancom miernej podvýživy a primeranej fyzickej práce. Všimol si totiž, že pri obliehaní Paríža v r. 1871 sa diabetikom darilo lepšie. Podobné skúsenosti získali európski lekári v oboch svetových vojnách.
Veľký zlom v pochopení diabetu nastal v roku 1889, keď nemeckí lekári Joseph von Mering a Oskar Minkowski pri pokusoch na psoch zistili, že po odstránení pankreasu sa veľmi skoro objavia príznaky cukrovky. Ich poznatky ďalej rozpracoval britský vedec Edward Sharpey-Schafer, ktorý preukázal, že látky ovplyvňujúce metabolizmus cukru vznikajú práve v pankrease.
Za objav inzulínu vďačíme dvojici výskumníkov, ktorí sa nedali odradiť ani počiatočnými neúspechmi. Frederick Banting a Charles Best by však v roku 1921 k výnimočnému objavu neboli došli, nebyť profesora Mac.Leoda, ktorý im dal k dispozícii svoje laboratórium. Svoj veľký diel práce spravil aj biochemik James B. Collip, ktorý inzulín prečistil. Hneď v roku 1922 ho teda mohli prvý raz použiť na pacientovi s diabetom. 14-ročný Leonard Thompson, bol už v kritickom štádiu diabetickej kómy a inzulín mu zachránil život. V roku 1923 bolo objavenie inzulínu ocenené Nobelovou cenou a odvtedy tento hormón pankreasu pomáha liečiť diabetikov po celom svete. Inzulín sa ako nový zázračný liek veľmi rýchlo rozšíril po celom svete. Biochemická skladba inzulínu bola objasnená v roku 1955 Frederickom Sangerom a jeho spolupracovníkmi. Za tento objav bol Sanger v roku 1958 taktiež odmenený Nobelovou cenou.
Táto najrýchlejšie sa rozvíjajúca epidémia 21. storočia je štvrtou hlavnou príčinou úmrtí vo väčšine rozvíjajúcich sa krajín. Podľa medzinárodnej diabetologickej federácie (IDF) je počet diabetikov na vzostupe v každej krajine.